Telefón, ktorý mení život »Pomáhať a chrániť

„Pán vodič, dnes to bude za päťdesiat. Telefonovanie počas jazdy je dosť nebezpečné!“ „Ja viem, no musím byť na tom telefóne, šéf mi stále vyvoláva a mení trasy jázd a nakládok. Je to blbec, no čo mám robiť, potrebujem živiť rodinu.“ odpovedal šofér nákladného auta.

„Pani zlatá, viete že telefonovanie za volantom je nebezpečné, budem Vám musieť udeliť päťdesiat eurovú pokutu.“ „Ale pán policajt, veď sa nič nestalo, potrebovala som súrne vybaviť niečo s kolegyňou, nebuďte na mňa taký zlý, môžete sa kedykoľvek zastaviť u nás v kaviarni,“ odpovedala mladá blondína v športiaku, jedným okom žmurkajúca na policajta. „Dobre, že je to prvý krát, udelím Vám dvadsať eur.“ Len čo sa vzdialila z dohľadu policajného auta, volala kamarátke; „ Nemohla som ti volať, riešili ma fízli, ešte že som taká šarmantná a zjednala som to nejako, o chvíľku sa vidíme, páá.“

Adam končil základnú, začínali mu prázdniny. Naplno sa venoval svojej záľube, cyklistike. Čakali ho prvé juniorské majstrovstvá, tréner v ňom videl nádejného, budúceho reprezentanta. Za vysvedčko dostal nový bicykel. Nasadol naň, dal slúchadlá do uší a vydal sa na trasu. Vyštartoval tak rýchlo, že ani nestihol reagovať na slová mamy, aby si dal povedať a vybral tie slúchadlá, keď jazdí po ceste v plnej premávke.

„Mimuš, neuveríš z čoho ti volám! Včera som od Maťa dostala ten nový fón, čo sme na ňom tak slintali minule. Som na ceste k tebe, o chvíľočku sa vidíme, no predstav si, keď včera za mnou prišiel….“ hovorila a hovorila blondína do nového telefónu, ktorý jej svojimi rozmermi zakrýval celú ľavú časť tváre a bránil rozhľadu pri vedení svojho športiaku, ktorý jej tiež pred časom kúpil Maťo.

„Jasné šéfe, teda najprv pôjdem vyložiť ta a potom zase prázdny nazad naložiť, teda rušíte pôvodný plán zobrať cestou nazad to, čo máme na zajtra?“ viedol telefonickú komunikáciu šofér nákladiaka so svojim šéfom. Popri tom rozmýšľal, ako to zase postíha, aký je to len vedúci blbec a že jemu ešte večer treba doma montovať tu novú skriňu v detskej.

Blondína vyhodila smerovku a chcela sa športiakom pripojiť do hlavného pruhu. Kvôli telefonovaniu a telefónu samotnému sa jej nákladiak v spätnom zrkadle zdal byť dosť malý a Adama na bicykli neregistrovala vôbec.

Adam už mal pred sebou posledné kilometre. Pohľad do zeme a maximálne využitie posledných síl, maximálna rýchlosť. V poslednej chvíli zodvihol hlavu, vidiac, ako mu do cesty vchádza biely športiak z vedľajšieho pruhu, stočil bicykel doľava. Nestihol však už pozrieť za seba a hudba zo slúchadiel zakryla zvuk nákladiaka, ktorého šofér akurát, v plnom rozčúlení,  stláčal na telefóne ukončenie hovoru.

Bol dosť naložený a náklad ho z mierneho kopca dosť hnal. Ktovie ako by sa zachoval, ak by predtým netelefonoval, ak by ho šéf zase nenaštval, ak by situáciu, ktorá sa mu pred nákladiakom vytvorila, predvídal skôr. No teraz, ide rýchlo, pred ním sa do pruhu tlačí biely športiak, ktorý obehuje cyklista a v protismere ďalší nákladiak.

Možno, ak by blondína nezastresovala, nákladiak by Adama len lizol, no športiak ho pritlačil, a tak sa Adam ocitol pod zadným kolesom naloženého nákladného auta. Adam mal štrnásť rokov a bol nádejný reprezentant…

Teraz má Adam pätnásť, vyše pol roka odležal v nemocnici. Potom samé ďalšie vyšetrenia a rehabilitácie. Avšak, odborníci sa s ľútosťou vyjadrili, že už sa v živote na vlastné nohy nepostaví. Z bicykla za vysvečko mu na pamiatku zostal zvonček, ktorý má nad posteľou a pripomína mu aj jeho nerozvážnosť s hudbou a slúchadlami v spojitosti nerozvážnosťou blondíny a šoféra nákladiaka. Svojho sna sa však nevzdal a usilovne začína trénovať na svojom novom, sedacom bicykli na ručný pohon.

Za to, že Maťovi blondína zdemolovala v podstate jeho športiak, ju Maťo poslal v podstate „do prdele.“ Prišla o „lásku“ a teda aj o finančný zdroj, z ktorého by si mohla zaplatiť  drahú plastiku, ktorá by jej možno odstránila nepeknú jazvu z havárie na ľavej strane tváre. Tým pádom si nemohla nájsť ani ďalšieho Maťa, skončila na práškoch a nakoniec v ústave.

Šofér nákladiaku si povedal, že stačilo. Hodil vedúcemu na stôl kľúče so slovami, že takto sa to nedá. Šéf nenamietal, veď za dverami čakali na jeho miesto ďalší desiati s menšími nárokmi na plat. Dlho sa nevedel zamestnať. Voľný čas využíval aj na časté návštevy Adama, bolo mu to ľúto. Z úspor, ktoré odkladal na väčší byt pre svoju rodinu, sa podieľal na potrebnej Adamovej liečbe a rehabilitáciách. Časom sa stal dobrým priateľom Adamových rodičov a aj celej rodiny a tá mu pomohla v nájdení si nového zamestnania, v ktorom už nevládne taký šéf, akého mal a aj keď už nerobí šoféra je s prácou spokojný.

obr.:www

(446)

Mohlo by zaujímať

Danovic
Danovic
Niekedy je lepšie pravdu nevedieť ako byť jej súčasťou

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Tieto stránky používajú súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac info

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close