Túžil byť policajtom - Blog pre každéhoPomáhať a chrániť

Od malička túžil byť Jakub policajtom. Po skončení školy si podal žiadosť. Vzali ho. Snažil sa byť vo všetkom dobrý. Športoval, reprezentoval. Nastúpil na základný útvar. Nielen kolegovia, ale aj nadriadení s nim boli spokojní. Nebol konfliktný, s každým sa snažil vyjsť.

Bol vianočný čas. Do mesta mal prísť Mikuláš. Malá Zuzka sa už nemohla dočkať. Rodičia jej sľúbili, že po škôlke spolu pôjdu na námestie, kde uvidí Mikuláša a dostane od neho nejaký darček.  Poobede po ňu do škôlky prišiel len ocko. „Zuzka, dnes pôjdeme do mesta len my dvaja, mamka musela ostať v práci, no príde za nami.“

Bola smutná, nechápala, že mamkin šéf sa rozhodol urgovať ročnú firemnú bilanciu, teda stres a zhon pre mamku, účtovníčku. Nedočkavosť, zvedavosť a radosť z Mikuláša však tento menší smútok zakryli.

Keď prišli, námestie už bolo plné. Našli si miesto pri stánku s punčom, vareným vínom a ockovým kolegom. Počas programu sa rozoberali aj pracovné problémy a spoločný názor sa utvrdzoval vínom. Zuzka bola trochu nahnevaná, inokedy sa s ňou mamka pretlačí až k pódiu.

Program pomaly končil, aj ockova konverzácia s kolegom. Stihli toho prebrať dosť. Zazvonil mu mobil. „Ešte to je? Už som na ceste,“ oznamovala mamka ockovi. „Už to skončilo, ideme ešte po nejakú sladkosť a stretneme sa asi už len na ceste domov,“ povedal.

„Čo si taká smutná?“, pýta sa Mikuláš Zuzky. „Keď som nevidela všetko…“, smutne odpovedá. Aha, ocko zrejme mal niečo dôležité, pozeral sa do sklenených ockových očí. „Nevadí, mám tu pre teba niečo mimoriadne.“ Vybral z batoha veľkú lízanku a podal Zuzke. Jej obľúbená, očká sa jej rozradovali.

Na jednej strane prechodu pre chodcov stál Jakub, na druhej jeho kolega. Ako nováčikovia dostali dnes túto službu oni. Snažili sa korigovať davy ľudí prichádzajúcich z mesta a prechádzajúcich cez frekventovanú hlavnú cestu.

Zuzka stála za Jakubom. Za jeho kolegom zbadala stáť mamku. Práve vtedy, keď si ocko zapaľoval cigaretu.  „Mamííí, aha čo mám“, rozbehla sa Zuzka k mamke s veľkou lízankou v ruke. Nákladiak, ktorý sa blížil k priechodu, neregistrovala.  „Zuzkááá, stooj“…kričala mamka, kričal ocko…

Jakub  však nákladiak registroval. No on už nekričal, hodil sa do cesty a odstrčil Zuzku do náručia oproti bežiacej mamky. Bolo počuť už len piskot a smrad bŕzd. Nákladiak to neubrzdil. Namiesto Zuzky pod ním skončil Jakub.

Prešiel týždeň. Po operácii bol Jakub v umelom spánku. Pomaly otváral oči. Nohy si necítil. Prvý pohľad mu padol na pohár na stolíku, plný lízaniek. Cítil, že mu niekto niečo dáva do ruky. Pootočil hlavu. Zbadal dievčatko, ako mu dáva do ruky sladkosť. Keď zbadala, že nespí, usmiala sa. „Ahoj ujo, doniesla som ti ďalšiu lízanku, aby si sa skoro uzdravil. A ďakujem ti, že si ma zachránil.

Jakub sa usmial, chytil Zuzku za ruku. „Nemáš za čo moja, to bola moja povinnosť. Som rád, že sa ti nič nestalo“.

Zuzkini rodičia mu ďakovali taktiež. Prispeli mu aj na nadštandardnú rehabilitáciu a moderný invalidný vozík. Neskôr mu pomohli nájsť aj zamestnanie, kde si môže popri invalidnom dôchodku privyrobiť.

Od malička túžil byť Jakub policajtom…

(1234)

Mohlo by zaujímať

Danovic
Danovic
Niekedy je lepšie pravdu nevedieť ako byť jej súčasťou

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Tieto stránky používajú súbory cookie. Používaním tohto webu s tým súhlasíte. Viac info

The cookie settings on this website are set to "allow cookies" to give you the best browsing experience possible. If you continue to use this website without changing your cookie settings or you click "Accept" below then you are consenting to this.

Close